Potom ma napadlo ešte niečo: Z fyziky mi je teraz trochu nanič, ale kedysi som z nej mával radosť. Prečo? Pretože som sa s ňou pohrával. Robieval som hocičo, na čo som mal práve chuť netrápilo ma, či to má nejaký význam pre rozvoj jadrovej fyziky, ale či to je pre mňa natoľko zaujímavé a zábavné, že mi stojí za to sa s tým pohrať. Na strednej škole som si všimol, že prúd vody vytekajúcej z kohútika sa postupne zužuje, a bol som zvedavý, či by som vedel vypočítať, čím to je. Zistil som, že to nie je až také ťažké. Nemusel som sa tým zapodievať, pre budúcnosť vedy to nebolo dôležité; ktosi iný to už urobil predo mnou. Na tom nezáležalo: Vymýšľal som si úlohy a hral som sa s nimi pre vlastné potešenie.

Prijal som teda tento nový postoj. Teraz keď som na dne a nikdy nič poriadne nevykonám, mám toto dobré učiteľské miesto na univerzite a prácu, ktorú mám rád, a tak ako si pre radosť čítavam Tisíc a jednu noc, fyzika mi bude hrou, kedykoľvek sa mi zachce, a nebudem si lámať hlavu nad tým, či to má nejaký význam.

Asi o týždeň som bol v samoobslužnej reštaurácii a nejaký chlapík tam v bujarej nálade vyhodil do vzduchu tanier. Ako stúpal dohora, videl som, že sa chveje, a všimol som si, že červený cornellský emblém, ktorým bol označený, sa rýchlo krúti. Bolo mi jasné, že sa otáčal vyššou frekvenciou, ako bola frekvencia chvenia.

Nemal som čo robiť, a tak som začal rátať pohyb rotujúceho taniera. Zistil som, že ak je uhol veľmi malý, emblémik sa otáča dvakrát rýchlejšie, ako je frekvencia chvenia — dve ku jednej. Vyšlo to zo zložitej rovnice! Potom som si pomyslel: „Neexistuje jednoduchší spôsob, ako prísť na to, prečo je to jedna ku dvom? Čo keby som tak preštudoval pôsobiace sily alebo celú dynamiku?“

Už si nepamätám, ako som na to šiel, ale nakoniec som sa dopracoval k tomu, ako vyzerá pohyb hmotných častíc a ako sa všetky zrýchlenia vyrovnávajú tak, že to vyjde jedna ku dvom. Spomínam si, že som zašiel za Hansom Bethem a vravím mu: „Hej, Hans! Všimol som si niečo zaujímavé. Keď tanier rotuje takto, dôvod, prečo je to dve ku jednej, spočíva...“ a ukázal som mu zrýchlenia. On na to: „Feynman, je to skutočne zaujímavé, ale čo je na tom také dôležité? Na čo to robíš?“ „Ha!“ hovorím mu. „Vôbec to nie je dôležité. Robím to len tak, z pasie.“ Jeho reakcia ma neodradila; zaumienil som si mať z fyziky radosť a robiť, čo sa mi zapáči.

Pracoval som ďalej na rovniciach opisujúcich chvenie. Potom som uvažoval o tom, ako sa v relativite začínajú pohybovať elektrónové orbity. Ďalej to bola Diracova rovnica v elektrodynamike. A napokon kvantová elektrodynamika. Ani som nezbadal ako (trvalo to naozaj veľmi krátko), a už som sa „hral“ — pracoval, skutočne — s tými istými starými problémami, ktoré som mal tak rád a ktoré som nechal tak, keď som odišiel do Los Alamos; podobné, aké som riešil vo svojej dizertačnej práci — všetky tie staručké, nádherné veci.

Išlo to ľahko. Nestálo ma to žiadnu námahu. Bolo to, ako keď odštopľujete fľašu: Všetko vytekalo samo. Takmer som sa pokúsil tomu vzdorovať! Nebolo dôležité, čomu som sa venoval, ale v končenom dôsledku to predsa len svoj význam malo. Diagramy a všetko to, za čo som dostal Nobelovu cenu, vzišlo z toho prplania okolo chvejúceho sa taniera.